Keď hračka nechá priestor dieťaťu

Aj u nás doma máme hračky, ktoré vyzerali ako istý úspech. Vždy som ich vyberala dlho a s trochu sebeckou predstavou, ako sa Linda celé popoludnie spokojne hrá - a ja si zatiaľ vypijem ešte teplú kávu.

Mnohé z takto starostlivo vybraných hračiek dávno prešli prvým levelom triedenia - pod posteľ. Niektoré postúpili o level vyššie - do pivnice. A potom je tu ešte tretí, tajný level, o ktorom nemôžem hovoriť, nakoľko už Linda číta s porozumením. 😃

Kávu som popravde pila aj zohriatu z mikrovlnky. Takže s tým výberom hračiek to proste nie je až také jednoduché.

Keď bola Linda menšia, najradšej mala rolové hry. U nás sa neustále otvárala nemocnica, škôlka, obchod alebo reštaurácia s pomerne zvláštnym jedálnym lístkom. Bábika bola ráno dieťa, poobede pani učiteľka a večer starostlivá lekárka.

A dospelý dostával úlohy. Ja som bola najčastejšie neposlušná škôlkarka, ktorá odmieta upratovať hračky a nie raz ma vylúčila zo škôlky.

Okrem mňa potrebovala k svojim hrám, samozrejme hračky. Neboli však celým programom. Boli skôr rekvizitami, okolo ktorých si postavila vlastný svet. Kočík nebol dôležitý pre to, čo dokázal ani koľko mal príslušenstva. Bol dôležitý preto, že sa s ním išlo „do mesta“, na návštevu alebo na výlet do obývačky.

Keď krabica vyhrá nad obsahom

Rodič pri výbere hračky rozmýšľa veľmi rozumne. Táto rozvíja motoriku, táto logické myslenie, táto má veľa možností využitia a táto je navyše taká pekná, že ju môžeme nechať aj v obývačke.

Dieťa potom otvorí balenie a niekedy sa začne hrať s krabicou. 

Krabica totiž môže byť dom, auto, posteľ, obchodný pult alebo raketa. Hračka vo vnútri bola možno príliš konkrétna.

Niekedy sa trafíme presne a dieťa sa k hračke vracia celé roky. Inokedy ju po pár minútach zaradí rovno pod posteľ. Neznamená to však, že hračka je zlá. Možno len prišla v nesprávnom čase, alebo mala pripravené úplne všetko a dieťaťu už nezostalo veľa priestoru niečo doplniť po svojom.

Nie, všetko nemusí byť drevené a béžové

Dobrá hračka nemusí byť drevená, minimalistická a vo farbe ovseného mlieka. Aj u nás boli hračky plastové, ružové, blikajúce aj také, ktorým som po pätnástom zopakovaní tej istej pesničky vybrala baterky.

Niektoré Linda milovala. Iné ignorovala s prehľadom človeka, ktorý vie, že pod posteľou je ešte veľa voľného miesta.

Roky sa držím toho, že pri výbere hračky nepomôže ani tak čítať všetky popisy na obale, ako skôr poznať vlastné dieťa. Linda sa vždy rada hrala na niekoho. Potrebovala bábiku, kočík alebo kuchynku najmä preto, aby mohla vytvoriť vlastný príbeh.

Ani čísla na obale neberiem dávno smrteľne vážne. Samozrejme, bezpečnosť áno. Ale inak sa dieťa pokojne môže zamilovať do hračky „pre menších“ alebo úplne odignorovať niečo, čo je presne pre jeho vek a podľa výrobcu by ho to malo rozvíjať minimálne v šiestich oblastiach naraz.

Deti si skrátka vyberajú po svojom.

Dnes si Linda najradšej kreslí. Vymýšľa si postavy, oblečenie, izby a celé svety. Vlastne sa toho až tak veľa nezmenilo. Kedysi si príbehy vytvárala s bábikami a kočíkom, dnes ich kreslí na papier.

Stále potrebuje priestor, postavy a dej. Len už pri tom nemusím tlačiť kočík po obývačke a predstierať, že idem tretíkrát za sebou do obchodu alebo s nadšením spievať "cleaning song".

A asi práve o tom to celé je. Nemusíme hľadať hračku, ktorá urobí všetko.

Stačí taká, pri ktorej dieťa začne niečo robiť samo.

A keď sa to stane, najlepšie je potichu cúvnuť a nepýtať sa, prečo bábika spí v hrnci.

                                                                                                                                                                               A tak.