Ako vyberáme hračky do Petite One

Na výber hračiek do Petite One som sa tešila najviac, mala som pocit, že to bude jedna z tých príjemnejších častí celého projektu. Predstavovala som si, ako si sadnem ku katalógom, budem si ukladať pekné veci a postupne z toho vznikne kolekcia.

Lenže veľmi rýchlo som zistila, že ak to chcem robiť tak, ako mám v hlave, tak to vôbec nie je rýchle.

Najjednoduchšia cesta by bola zobrať jednu značku a naskladniť väčšinu jej ponuky. Veľa obchodov to robí takto a má to svoju logiku – všetko ladí, je to prehľadné a hlavne hotové oveľa skôr.

Lenže mne to takto nikdy úplne nesedelo. Je to trochu, ako keby ste si celý šatník vyskladali len z jednej značky. Funguje to, ale niečo tomu chýba. Tá rozmanitosť a pestrosť, ktorá je vo svete hračiek, je podľa mňa práve to najzaujímavejšie.

Oveľa viac mi dáva zmysel vyberať naprieč značkami. Z každej si zobrať len to, čo má naozaj niečo do seba. V praxi to znamená, že z päťdesiatich produktov mi ostanú možno tri. Niekedy ani to nie.

A áno, znamená to aj to, že veľa pekných vecí jednoducho odmietnem.

Zároveň som ale časom pochopila ešte jednu vec – že výber nie je jednorazová záležitosť, ktorú „uzavriem“ pred spustením. Je to proces. Niektoré veci si k nám nájdu cestu hneď, iné o pár týždňov neskôr.

To, čo vidíte na začiatku, nie je finálny stav, ale prvý výber, za ktorým si stojím.

To je asi najčastejšia situácia – otvorím produkt a prvá reakcia je, že je naozaj krásny. Farby, materiál, celé to pôsobí veľmi dobre. Lenže potom si ho skúsim predstaviť v reálnom živote, nie na fotke. Ako sa s ním dieťa hrá, čo s ním vlastne robí, či má dôvod sa k nemu vrátiť aj o pár dní.

A tam to niekedy prestane fungovať. Veľmi často si pri výbere pomáham tým, že si predstavím konkrétnu situáciu. Dieťa sedí na zemi, má pred sebou tú hračku a nikto ho nijako nevedie. Len sa hrá. Alebo sa nehrá. A práve to je podstatné.

Ak si nie som istá, že by ho to prirodzene pritiahlo aj na druhý deň, beriem to ako signál, že to nie je ono.

Niekedy pritom rozhodujú úplné drobnosti. Odtieň farby, ktorý je už trochu „mimo“. Materiál, ktorý nepôsobí príjemne na dotyk. Alebo naopak, hračka, ktorá je taká jednoduchá, až v nej vlastne nič nie je.

Zároveň sa snažím vyberať veci, ktoré niečo vydržia. Také, z ktorých deti časom vyrastú, ale aj tak ich nevyhodíte. Máte ich doma niekde odložené – stále pekné, nič im nie je, len už prišiel iný vek. Presne tie kocky, ktoré prežili všetko a aj po rokoch vyzerajú, akoby sa s nimi mohlo začať hrať znova.

A potom sú tie chvíle, keď je to jasné hneď. Otvorím produkt a všetko do seba zapadne. Nie preto, že je najvýraznejší alebo najdrahší, ale preto, že dáva zmysel. Vidím, ako sa s ním dá hrať, ako zapadne medzi ostatné veci a ako sa k nemu dieťa bude vracať bez toho, aby ho k tomu niekto nútil.

Takéto produkty sa vyberajú najľahšie. A je ich, prirodzene, najmenej.

A potom sú doplnky. Tam mám podozrenie, že ligotavé veci obchádzajú všetky moje výberové pravidlá. Kým pri hračkách riešim, čo s tým dieťa bude robiť o tri dni, pri sponkách a mašličkách si poviem, že toto bude fungovať vždy – a tým je vlastne rozhodnuté.

Celé to možno znie trochu komplikovane, ale má to jeden jednoduchý dôvod. Nechcem obchod, kde je „všetko“. Chcem, aby bolo jasné, že keď si u nás niečo vyberiete, prešlo to cez reálny výber, nie len cez rýchle rozhodnutie.

A že aj keď je tých hračiek menej, každá z nich tam má svoje miesto.

A tak.